Keby ste postavili Mount Everest na dno najhlbšej časti oceánu, jeho vrchol by stále nedosiahol nad hladinu.
Najhlbšie známe miesto svetového oceánu sa volá Challenger Deep. Nachádza sa v Mariánskej priekope v západnej časti Tichého oceánu a moderné merania určujú jeho najhlbšie pozorované dno približne na 10 935 metrov pod strednou hladinou mora.
Takmer jedenásť kilometrov vody nad hlavou.
Žiadne slnečné svetlo. Teplota blízka bodu mrazu. A tlak, ktorý si na povrchu Zeme dokážeme len ťažko predstaviť.
Napriek tomu ani toto miesto nie je úplne bez života.
NAJHLBŠIE ZNÁME MIESTO OCEÁNU
Mariánska priekopa leží v západnom Pacifiku neďaleko Mariánskych ostrovov a Guamu.
Nie je to jednoduchá diera s jedným presne definovaným dnom. Ide o obrovský hlbokomorský útvar a Challenger Deep predstavuje jeho najhlbšiu známu oblasť.
Súčasné merania uvádzajú približne 10 935 metrov.
Pre porovnanie, Mount Everest má nadmorskú výšku približne 8 849 metrov. Ak by sme ho hypoteticky položili na dno Challenger Deep, nad jeho vrcholom by zostali ešte viac než dva kilometre vody.
Priemerná hĺbka svetového oceánu je pritom približne 3 682 metrov.
Challenger Deep je teda takmer trikrát hlbšie.
AKO SME VÔBEC ZISTILI, ŽE TAM JE?
Prvé významné merania oblasti sú spojené s britskou expedíciou lode HMS Challenger.
V roku 1875 jej posádka uskutočnila meranie hĺbky Mariánskej priekopy. Technológia bola v porovnaní s dneškom primitívna a výsledok nebol taký presný, no práve podľa tejto lode neskôr Challenger Deep dostal svoje meno.
Nasledovali ďalšie expedície, sonarové merania, bezpilotné zariadenia a napokon aj moderné ponory.
Určiť presnú hĺbku však nie je také jednoduché, ako spustiť z lode veľmi dlhý meter.
Vedci musia zohľadňovať tlak, vlastnosti vodného stĺpca, gravitáciu aj presnosť meracích prístrojov.
Preto sa v starších zdrojoch môžete stretnúť s rôznymi číslami.
Moderná vedecká analýza založená na sérii ponorov z roku 2020 stanovila najhlbšie pozorované miesto na 10 935 metrov s odhadovanou neistotou približne šesť metrov.
TLAK, KTORÝ BY ČLOVEK NEPREŽIL
Každý ďalší meter vody nad nami zvyšuje tlak.
Na dne Challenger Deep dosahuje tlak približne tisícnásobok atmosférického tlaku pri hladine mora.
Práve tlak je jednou z najväčších technických prekážok pri skúmaní najhlbších častí oceánu.
Ponorka alebo vedecký prístroj musí odolať obrovskej sile vody zo všetkých strán.
Aj malá konštrukčná chyba môže byť v takomto prostredí fatálna.
Preto je zostrojenie zariadenia schopného bezpečne zostúpiť na úplné dno oceánu mimoriadne náročné.
SLNKO SEM NIKDY NEDOSIAHNE
S rastúcou hĺbkou rýchlo ubúda slnečné svetlo.
Hlboko pod oceánskou hladinou už vládne prakticky úplná tma. V Challenger Deep teda neexistuje klasický deň a noc tak, ako ich poznáme na povrchu.
Zároveň je tam veľmi chladno.
Človek by si preto mohol predstaviť, že ide o úplne prázdnu oblasť bez života.
Lenže oceán nás v tomto smere už mnohokrát prekvapil.
ŽIJE TAM VÔBEC NIEČO?
Áno.
Život dokázal preniknúť aj do hadálnej zóny – najhlbšej časti oceánu.
V extrémnych hĺbkach sa nachádzajú mikroorganizmy a rôzne bezstavovce prispôsobené obrovskému tlaku, chladu, tme a veľmi obmedzenému množstvu potravy.
Zaujímavé je, že ryby zrejme majú svoju hĺbkovú hranicu.
Podľa súčasných výskumov sa hranica, pod ktorou ryby pravdepodobne nedokážu dlhodobo prežiť, pohybuje približne medzi 8 200 a 8 400 metrami.
To znamená, že na úplnom dne Challenger Deep by ste pravdepodobne nestretli žiadnu rybu.
Živočíšny svet v najväčších hĺbkach tvoria bezstavovce a ďalšie organizmy, ktorých telá dokážu fungovať v podmienkach, ktoré by boli pre väčšinu života pri hladine smrteľné.
ČO TAM TIETO ORGANIZMY JEDIA?
Takmer jedenásť kilometrov pod hladinou nevyrastajú rastliny. Bez slnečného svetla tu nemôže fungovať fotosyntéza tak ako pri povrchu.
Časť hlbokomorského ekosystému je preto závislá od organického materiálu prichádzajúceho z vyšších vrstiev oceánu.
Odumreté časti organizmov a ďalší biologický materiál postupne klesajú smerom ku dnu.
V hlbokom oceáne je potravy podstatne menej než v mnohých oblastiach pri hladine, a organizmy sa tomu museli prispôsobiť.
NA DNO SA DOSTALI AJ ĽUDIA
Challenger Deep nie je miesto, ktoré poznáme iba zo sonarových obrazoviek.
Ľudia sa na jeho dno skutočne dostali.
Historický okamih prišiel 23. januára 1960, keď Jacques Piccard a Don Walsh zostúpili v batyskafe Trieste na dno Mariánskej priekopy.
Ich ponor ukázal, že človek môže pomocou správne skonštruovaného plavidla prežiť aj tlak v najhlbšom známom mieste oceánu.
Nasledovali ďalšie expedície, no návšteva Challenger Deep zostáva mimoriadne náročnou a vzácnou záležitosťou.
ANI NAJHLBŠIE MIESTO OCEÁNU NIE JE ÚPLNE ODREZANÉ OD POVRCHU
Jedna z najzaujímavejších vecí na Challenger Deep sa netýka toho, čo tam vedci videli, ale toho, čo tam počuli.
NOAA v oblasti umiestnila špeciálny hydrofón schopný zaznamenávať zvuk vo veľkej hĺbke.
Výsledok ukázal, že ani takmer jedenásť kilometrov pod hladinou nie je svet úplne izolovaný.
Prístroje zaznamenali zvuky zemetrasení, veľrýb, lodných skrutiek, sonarov a dokonca aj prejavy silného tajfúnu na hladine.
To, čo sa deje vysoko nad dnom oceánu, môže byť zaznamenateľné aj v jeho najhlbších oblastiach.
A STÁLE NEPOZNÁME CELÉ OCEÁNSKE DNO
Možno najprekvapujúcejšie je, že oceánske dno stále nemáme celé zmapované vo vysokom rozlíšení.
Satelity nám dokážu poskytnúť hrubý obraz jeho tvaru, no detailné mapovanie vyžaduje lode vybavené sonarovými systémami.
Naše poznanie morského dna sa preto stále spresňuje.
Challenger Deep dnes považujeme za najhlbšie známe miesto svetového oceánu a jeho hĺbku dokážeme merať s presnosťou, o akej sa prvým oceánografom ani nesnívalo.
Napriek tomu zostáva hlboký oceán jedným z najťažšie dostupných prostredí našej planéty.
A možno práve v tom je na ňom niečo fascinujúce.
Takmer 11 kilometrov pod hladinou sa nachádza svet bez slnka, pod obrovským tlakom a v takmer úplnej tme.
A predsa nie je prázdny.
