Minúta má stále 60 sekúnd. Deň stále 24 hodín a rok približne 365 dní.
Napriek tomu má množstvo ľudí s pribúdajúcim vekom zvláštny pocit: čas akoby sa zrýchľoval.
Detské letné prázdniny sa zdali nekonečné. Školský rok bol obrovskou časťou života. Neskôr však mesiace miznú jeden za druhým a človeka občas prekvapí, že udalosť, ktorú považoval za nedávnu, sa stala pred niekoľkými rokmi.
Nie je to len vaša predstavivosť.
Výskum skutočne naznačuje súvislosť medzi vekom a subjektívnym pocitom plynutia dlhších období. Vysvetlenie je však oveľa komplikovanejšie než jednoduché tvrdenie, že mozog starne a čas preto beží rýchlejšie.
Hodiny v hlave nemáme
Človek nevníma čas rovnakým spôsobom, ako ho merajú hodiny.
Náš pocit dĺžky určitého obdobia ovplyvňuje pozornosť, emócie, množstvo udalostí, pamäť aj to, či čas hodnotíme práve teraz alebo až spätne.
Stačí si predstaviť dve situácie.
Päť minút čakáte na niekoho bez telefónu a neustále sledujete hodiny.
Alebo strávite päť minút sledovaním niečoho, čo vás úplne pohltí.
Objektívne prešlo rovnaké množstvo času. Subjektívne však môžu tieto dve situácie pôsobiť úplne odlišne.
A pri hodnotení celých rokov vstupuje do hry ešte jeden dôležitý faktor.
Pamäť.
Detstvo je plné prvých zážitkov
Prvý deň v škole.
Prvá cesta lietadlom.
Prvé kúpanie v mori.
Prvá láska.
Prvá brigáda.
Prvý vodičský preukaz.
V mladosti zažívame množstvo udalostí, ktoré sú pre mozog nové a odlišujú sa od toho, čo sme zažili predtým.
Takéto udalosti môžu v pamäti vytvárať výrazné orientačné body.
Keď sa potom spätne pozrieme na obdobie plné rozdielnych udalostí, môže pôsobiť bohatšie a dlhšie.
Rutina môže mať opačný efekt
Dospelý život sa u mnohých ľudí postupne stáva pravidelnejším.
Budík.
Práca.
Cesta domov.
Nákup.
Večera.
Telefón alebo televízia.
Spánok.
A ďalší deň veľmi podobný tomu predchádzajúcemu.
To neznamená, že dospelý život je automaticky nudný. Problém je skôr v tom, že podobné udalosti sa môžu v našej spätnej pamäti zlievať.
Keď si spomíname na týždeň dovolenky v úplne neznámom meste, môžeme si vybaviť desiatky konkrétnych momentov.
Pri spomienke na bežný pracovný týždeň môžu jednotlivé dni pôsobiť oveľa podobnejšie.
Práve rutina a spôsob, akým mozog spätne organizuje udalosti, patria medzi vysvetlenia skúmané pri pocite zrýchľovania života.
Nie je to však definitívne vyriešené.
Zaujímavú odpoveď priniesol výskum z roku 2026
Vedci skúmali 120 ľudí vo veku od 20 do 91 rokov.
Zaujímalo ich, ako účastníci hodnotia rýchlosť uplynulého roka a predchádzajúceho desaťročia a akú úlohu pritom zohrávajú autobiografické spomienky a kognitívne schopnosti.
Výsledky potvrdili, že starší účastníci vnímali predchádzajúce desaťročie ako rýchlejšie uplynuté.
Potom však prišlo prekvapenie.
Rýchlejší pocit plynutia času nebol významne spojený jednoducho s tým, že by starší ľudia mali menej spomienok alebo ich považovali za menej dôležité.
Starší účastníci dokonca uvádzali živšie a významnejšie spomienky.
Výskumníci namiesto toho našli súvislosť so schopnosťou vytvárať a ukladať nové spomienky.
Slabší výkon pri oneskorenom vybavovaní nových informácií bol spojený s rýchlejším subjektívnym plynutím času vo vyššom veku.
Je to zaujímavá stopa, nie posledné slovo.
Jedna štúdia totiž nedokazuje, že sme objavili jedinú príčinu toho, prečo sa nám život s vekom zrýchľuje.
Efekt veku navyše nie je obrovský
Jedna zo známych štúdií skúmala 499 ľudí vo veku od 14 do 94 rokov.
Výsledky podporili predstavu, že subjektívne plynutie času sa s vekom môže zrýchľovať.
Vek však vysvetľoval iba malú až strednú časť rozdielov medzi ľuďmi.
To je dôležité.
Nie každý päťdesiatnik musí mať pocit, že mu roky utekajú rýchlejšie než dvadsaťročnému.
Do nášho vnímania vstupuje množstvo ďalších faktorov.
Navyše výskum každodenného života ukázal, že rozdiely medzi mladšími a staršími ľuďmi nemusia byť pri krátkodobom vnímaní času také výrazné, ako by sme podľa populárnej predstavy očakávali.
Prečo nudná hodina trvá večnosť, ale nudný rok zmizne?
Tu vzniká jeden z najzaujímavejších paradoxov.
Keď sa nudíme práve teraz a sledujeme čas, desať minút môže pôsobiť nekonečne.
Keď sa však spätne pozrieme na dlhšie obdobie plné podobných dní, môže nám pripadať krátke.
V prvom prípade venujeme veľkú pozornosť samotnému času.
V druhom prípade rekonštruujeme minulosť zo spomienok.
Preto môže byť jeden nudný večer subjektívne veľmi dlhý, ale niekoľko mesiacov rutiny sa spätne zrúti do pocitu: „Veď to bolo len nedávno.“
Dá sa čas subjektívne spomaliť?
Hodiny samozrejme spomaliť nedokážeme.
Môžeme však ovplyvniť to, ako bohato si určité obdobie zapamätáme.
Nové miesta, nové schopnosti, nové aktivity alebo narušenie stereotypu vytvárajú odlišné udalosti, ktoré môžu v pamäti slúžiť ako orientačné body.
Nemusí ísť o cestu na druhý koniec sveta.
Môže to byť nový šport, kurz, výlet na miesto, kde ste ešte neboli, iná cesta do práce alebo obyčajný deň strávený úplne inak než zvyčajne.
Nie je však vedecky presné sľubovať, že tým človek doslova „spomalí čas“.
Skôr môže vytvoriť obdobie, ktoré bude pri spätnom pohľade bohatšie na rozlíšiteľné spomienky.
A práve tu sa môže skrývať časť odpovede na otázku, prečo boli detské prázdniny také dlhé.
Možno nemali viac dní.
Len v nich bolo oveľa viac vecí, ktoré boli prvýkrát.
