Prečo niektoré krajiny bohatnú, zatiaľ čo iné zostávajú chudobné?
Predstavte si dvoch ľudí, ktorí pracujú rovnako usilovne. Jeden žije v krajine s kvalitnými cestami, spoľahlivou elektrinou, dostupným vzdelaním a fungujúcimi úradmi. Druhý v štáte, kde pravidelne vypadáva elektrina, podnikanie komplikujú úplatky a veľká časť obyvateľov nemá prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti.
Obaja môžu mať rovnaké schopnosti a odhodlanie. Ich možnosti zarobiť si, podnikať alebo zabezpečiť budúcnosť rodiny však budú pravdepodobne veľmi rozdielne.
Prečo je to tak? A prečo niektoré krajiny dokázali za niekoľko desaťročí výrazne zbohatnúť, zatiaľ čo iné stagnujú celé generácie?
Odpoveď je zložitejšia, než by sa mohlo zdať.
Bohatstvo krajiny nie je iba o peniazoch
Keď ekonómovia porovnávajú ekonomickú úroveň štátov, často používajú hrubý domáci produkt na obyvateľa, teda HDP na osobu. Tento ukazovateľ približne vyjadruje, akú ekonomickú hodnotu krajina vytvorí v prepočte na jedného človeka.
Pri medzinárodnom porovnávaní sa často zohľadňuje aj kúpna sila peňazí, pretože rovnaká suma umožňuje v rôznych štátoch kúpiť odlišné množstvo tovarov a služieb.
Samotné HDP však nehovorí všetko. Krajina môže vykazovať vysokú ekonomickú produkciu, no veľká časť obyvateľov napriek tomu nemusí žiť pohodlne. Dôležité je aj rozdelenie príjmov, dostupnosť bývania, kvalita nemocníc či bezpečnosť.
Ekonomický rast je preto dôležitý, ale skutočná prosperita sa prejavuje predovšetkým v každodennom živote ľudí.
1. Pravidlá, ktoré rozhodujú o budúcnosti
Jedným z najdôležitejších rozdielov medzi krajinami je spôsob, akým fungujú ich inštitúcie.
Pod týmto pojmom si netreba predstavovať iba vládu. Patria sem súdy, zákony, vlastnícke práva, úrady, kontrolné orgány aj pravidlá podnikania.
Ak si podnikateľ môže byť primerane istý, že mu nikto svojvoľne nevezme firmu, zmluvy budú vymáhateľné a pravidlá sa nebudú nepredvídateľne meniť, má väčšiu motiváciu investovať.
Ak však o úspechu rozhodujú najmä kontakty s mocnými ľuďmi alebo úplatky, schopní podnikatelia sa môžu dostať do nevýhody. Peniaze potom často nesmerujú tam, kde by vytvorili najväčšiu hodnotu.
Práve význam inštitúcií skúmali ekonómovia Daron Acemoglu, Simon Johnson a James A. Robinson, ktorí za túto prácu získali Nobelovu cenu za ekonómiu v roku 2024.
Ich výskum ukazuje, prečo sa spoločnosti s pravidlami umožňujúcimi širšiemu okruhu ľudí zapájať sa do ekonomiky môžu dlhodobo rozvíjať úspešnejšie než systémy, v ktorých sa moc a výhody sústreďujú v rukách úzkej skupiny.
To však neznamená, že kvalitné inštitúcie automaticky zaručia bohatstvo. Sú jednou z dôležitých podmienok, nie zázračným riešením.
2. Rozhoduje produktivita, nie iba pracovitosť
Prečo môže zamestnanec v jednej krajine zarobiť niekoľkonásobne viac než človek vykonávajúci podobnú prácu inde?
Nie nevyhnutne preto, že pracuje tvrdšie.
Veľkú úlohu zohráva produktivita, teda hodnota, ktorú dokáže ekonomika vytvoriť pomocou práce, technológií, kapitálu a organizácie.
Predstavme si dvoch poľnohospodárov. Jeden obrába pôdu prevažne ručne, druhý používa moderný traktor, zavlažovanie a presné údaje o počasí.
Druhý farmár dokáže za rovnaký čas obhospodáriť viac pôdy. Nie preto, že by bol hodnotnejším človekom, ale preto, že má k dispozícii lepšie vybavenie.
Podobne funguje celá ekonomika.
Moderné stroje, spoľahlivá doprava, digitálne služby a efektívne firmy umožňujú vytvárať viac hodnoty. Časť tejto hodnoty sa môže premietnuť aj do vyšších miezd, hoci záleží aj na konkurencii, postavení zamestnancov a rozdelení ziskov.
Preto krajina nepotrebuje iba viac pracovných miest. Potrebuje aj podmienky na vznik produktívnejších pracovných miest.
3. Vzdelanie a zdravie sú ekonomickou investíciou
Krajina môže postaviť nové továrne, no bez kvalifikovaných pracovníkov nebude schopná naplno využiť ich potenciál.
Vzdelanie pomáha ľuďom učiť sa nové postupy, pracovať s technológiami, zakladať firmy a riešiť komplikované problémy.
Rovnako dôležité je zdravie. Človek, ktorý nemá prístup k základnej zdravotnej starostlivosti alebo trpí dlhodobou podvýživou, má často výrazne obmedzené možnosti vzdelávať sa a pracovať.
Svetová banka preto sleduje takzvaný ľudský kapitál: schopnosti, vedomosti a zdravotné predpoklady ľudí, ktoré ovplyvňujú ich budúcu produktivitu a príjmy.
Dôležitý pritom nie je len počet rokov strávených v škole. Rozhoduje aj to, čo sa deti skutočne naučia a či dostanú príležitosť svoje schopnosti využiť.
4. Prečo ropa a zlato nezaručujú bohatstvo?
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že štát s obrovskými zásobami ropy, plynu alebo vzácnych kovov musí byť automaticky bohatý.
Realita je komplikovanejšia.
Prírodné zdroje môžu priniesť obrovské príjmy. Ak ich však ovláda úzka skupina ľudí, zisky sa nemusia premietnuť do lepších škôl, nemocníc alebo infraštruktúry.
Ekonomika závislá od jednej komodity je navyše citlivá na výkyvy svetových cien. Keď cena ropy prudko klesne, štátu môžu náhle chýbať peniaze.
Ekonómovia tento problém označujú ako „prekliatie prírodných zdrojov“. Nejde však o nevyhnutný osud každej krajiny s nerastným bohatstvom.
Výskum publikovaný Medzinárodným menovým fondom upozorňuje, že najmä slabé politické inštitúcie môžu spôsobiť, že očakávaný prínos nových prírodných zdrojov sa nenaplní.
Rozhodujúce teda nie je iba to, čo krajina vlastní pod zemou, ale aj to, ako dokáže s týmto bohatstvom hospodáriť.
5. História a geografia vytvárajú nerovnaké štartovacie podmienky
Nie všetky krajiny začínali z rovnakej pozície.
Kolonializmus, otroctvo, vojny či historické obchodné vzťahy ovplyvnili rozloženie bohatstva a spôsob fungovania mnohých štátov.
Niektoré koloniálne systémy boli vytvorené predovšetkým na získavanie surovín a pracovnej sily. Takéto usporiadanie nemuselo podporovať rozvoj miestnych obyvateľov ani fungovanie verejných služieb.
Dôležitá je aj geografia.
Krajina s prístupom k námorným prístavom môže mať jednoduchší a lacnejší prístup na svetové trhy než vnútrozemský štát s náročným terénom a slabými dopravnými spojeniami.
Význam majú aj klimatické riziká, suchá, povodne a dostupnosť vody.
Tieto podmienky však neurčujú budúcnosť navždy. Geografické nevýhody možno čiastočne prekonať infraštruktúrou, obchodnou spoluprácou a dobrými rozhodnutiami.
6. Vojny dokážu zničiť desaťročia pokroku
Ekonomika potrebuje aspoň určitú mieru stability.
Keď vypukne vojna, ničia sa továrne, školy, nemocnice aj cesty. Firmy obmedzujú činnosť, zahraniční investori sa sťahujú a obyvatelia často opúšťajú svoje domovy.
Strácajú sa nielen budovy a peniaze, ale aj skúsenosti a pracovné schopnosti ľudí, ktorí musia prerušiť vzdelávanie alebo odísť do zahraničia.
Svetová banka v roku 2025 upozornila, že ekonomiky postihnuté konfliktmi a nestabilitou zaostávajú v hospodárskom rozvoji za ostatnými rozvojovými krajinami.
Chudoba tak môže pretrvávať aj po skončení samotných bojov. Obnova dôvery, bezpečnosti a fungujúcich služieb niekedy trvá celé desaťročia.
7. Južná Kórea: Ako sa dá zmeniť ekonomický osud
Jedným z najvýraznejších príkladov hospodárskej premeny je Južná Kórea.
Po kórejskej vojne patrila medzi relatívne chudobné krajiny. Dnes je významným výrobcom automobilov, elektroniky, polovodičov a ďalších technologicky náročných produktov.
Ako sa jej to podarilo?
Dôležitú úlohu zohrali investície do infraštruktúry, vzdelávania, priemyslu a rozvoja exportu. Juhokórejské firmy postupne preberali zahraničné technológie, zdokonaľovali výrobné postupy a neskôr začali vytvárať vlastné inovácie.
Svetová banka v správe World Development Report 2024 používa Južnú Kóreu ako príklad krajiny, ktorá dokázala prejsť od investícií cez osvojovanie technológií až k vlastnému technologickému rozvoju.
Jej cesta však nebola jednoduchá ani bezproblémová. Zahŕňala aj obdobia autoritárskej vlády, intenzívneho štátneho usmerňovania ekonomiky a neskorších demokratických zmien.
Príklad Južnej Kórey ukazuje, že chudoba nemusí byť trvalým osudom. Zároveň však neexistuje jeden model, ktorý by fungoval úplne rovnako vo všetkých krajinách.
Prečo sa niektoré ekonomiky prestanú približovať bohatým?
Dosiahnuť určitú úroveň prosperity ešte neznamená, že krajina bude automaticky ďalej bohatnúť.
Svetová banka upozorňuje na takzvanú pascu stredného príjmu. Štát sa môže dostať z chudoby pomocou investícií, lacnejšej výroby a preberania zahraničných technológií, no neskôr sa jeho rast spomalí.
Keď mzdy rastú, konkurovať iba nízkymi nákladmi je čoraz ťažšie.
Krajina preto potrebuje produktívnejšie firmy, lepšie využívanie talentu a postupne aj vlastné inovácie.
Podľa správy Svetovej banky z roku 2024 sa od roku 1990 podarilo prejsť zo skupiny strednopríjmových ekonomík medzi vysokopríjmové iba 34 ekonomikám. Na konci roku 2023 sa pritom v skupine so stredným príjmom nachádzalo 108 krajín a ekonomík.
Bohatnutie teda nie je automatický proces. Vyžaduje schopnosť prispôsobovať sa novým podmienkam.
Môže sa chudobná krajina stať bohatou?
Áno, ale zvyčajne to vyžaduje dlhý čas a viacero navzájom súvisiacich zmien.
Fungujúce zákony, bezpečnosť, kvalitné školy, zdravotná starostlivosť, dostupná energia, infraštruktúra, podnikanie a prístup k technológiám sa navzájom posilňujú.
Nestačí však, aby ekonomika rástla iba na papieri. Dôležité je, či sa jej rozvoj prejaví aj v živote bežných obyvateľov a či dokáže vytvárať príležitosti pre ďalšie generácie.
Najväčší rozdiel medzi bohatou a chudobnou krajinou napokon nemusí byť v tom, koľko nerastných surovín má pod zemou.
Často je v tom, koľko možností majú jej obyvatelia nad zemou.
